Školstvo a vzdelávanie doposiaľ žiadna vláda na Slovensku nepovažovala za dôležitý rezort. Nezáležalo na tom kto bol pri kormidle. Platilo to v minulosti. Je to tak aj teraz. Akciovka SMER, a.s. chce v prvom rade uspokojiť požiadavky svojich najväčších akcionárov a tých zanedbané školstvo vôbec nezaujíma. Predchádzajúci vládcovia tiež mali svoje priority. Duo D + M sa zameriavalo na výpredaj štátneho majetku do zahraničia a populárny i nenávidený otec vlasti zase na prideľovanie štátnych podnikov svojim kámošom – spolustraníkom.
Na čele rezortu školstva vždy stál úplný outsider. Každý minister školstva hovoril o potrebe školskej reformy, ale skôr než ju mohol začať, obyčajne vo funkcii sám skončil. Všetko nasvedčuje tomu, že takto dopadne aj terajší mini – minister. Ak sa niektorý z doterajších ministrov aj dožadoval, aby bol jeho rezortu pridelený väčší balík peňazí zo ŠR, vždy ho umravnili a poučili, že Slovensko potrebuje investovať do iných oblastí a nie do akéhosi podradného školstva. Po takomto vysvetlení sa každý minister, až do svojho odvolania, staral už len o svoj plat a čiastočne aj o platy úradníkov na ministerstve. Chcel, aby si ho podriadení pamätali ako dobrého šéfa.
Prečo tá silná averzia politikov k učiteľom, k školstvu a vôbec ku vzdelávaniu ? Ak sa pozrieme do poslaneckých lavíc, ale aj na našich vládnych činiteľov, odpoveď sa núka sama. Zmenilo sa niečo k lepšiemu po voľbách ?. Vôbec nie. V TOMTOM našom parlamente, ako hovorí jeho predseda, si poslanci pri svojich vystúpeniach stále oplzlo nadávajú a niektorí čudne poobliekaní ďalej predvádzajú svoje kabaretné kúsky. Objavili sa tam však aj ospalé a unudené krásavice s drahými kabelkami ako aj zanovito mlčiaci chlapíci s prebytkom svalovej hmoty, ktorí ani nevedia načo tam vlastne sedia.
Dá sa predpokladať, že pre väčšinu našich namyslených politikov vyvolávajú spomienky na školské vyučovanie značnú traumu. Osobitne nepríjemné sú spomienky na učiteľov zo základnej, alebo strednej školy, prípadne učilišťa. Prečo ? Nuž títo kedysi prísni učitelia od nich žiadali, aby sa učili ( aké ponižujúce ), skúšali ich a často ich aj neobjektívne hodnotili. Teraz sa situácia zmenila. Všetci poslanci a vládni činitelia už hľadia na svet z veľkej výšky a vidia, že v súčasnosti sú títo ich učitelia, v porovnaní s nimi, len takí obyčajní, maličkí až drobnučkí ľudkovia. Nečudo, že našich politikov pohoršujú ich prízemné požiadavky týkajúce sa platov.
Je prirodzené, že na učiteľov z vysokej školy už politici až také zlé spomienky nemajú. Väčšina z nich totiž absolvovala vysokú školu diaľkovou formou. To už bola pohodička. So všetkými dôležitými persónami na škole sa poznali osobne. Na skúške sa každý skúšajúci veľmi snažil, aby skúšaný ( v tej dobe, možno ešte len začínajúci politik ) skúšku urobil. Keď naši politici zistili, že na strednej škole, prípadne na učilišti boli na nich kladené vyššie nároky ako na takomto diaľkovom vysokoškolskom štúdiu, mnohí vyštudovali ( silné slovo ) až dve vysoké školy naraz. Takto im jeden, alebo až dva nadobudnuté tituly pomohli zabudnúť na hrôzostrašné chvíle, keď preberali náročné učivo na učilišti.
Objektívne treba priznať, že si učitelia nedávnymi protestnými akciami vynútili, aby sa vláda zaoberala aj ich platmi. Dokonca si vydobyli aj ich malé zvýšenie. Lenže ešte jedna vec v školstve sa dostala až na hranu. Zo základných škôl odišli skoro všetci učitelia – muži. Na niektorých základných školách už neučí ani jeden učiteľ. Ako to mohlo dospieť až sem ? Túto otázku si položili najväčšie mozgy na ministerstve školstva. Prizvali si na pomoc odborníkov z ministerstva financií a spoločne našli takéto riešenie.
Navrhli výrazne zvýšiť nástupný plat na základných školách učiteľom mužom. Oficiálne si rovnaký nástupný plat môže nárokovať aj učiteľka. Tú však príjmu na voľné miesto až vtedy keď sa neprihlási žiadny muž. Jednoducho diskriminácia. Lenže vzhľadom na prefeminizované školstvo sa tento postup dá ospravedlniť.
Už iná, a to absolutne neprijateľná, diskriminácia je, že sa zvýšené nástupné platy pre učiteľov majú týkať len miest, kde sú zvýšené životné náklady. Na Slovensku je takéto mesto len jedno. Bratislava. Je to návrh hodný veľkých mysliteľov. Dal by sa ešte vylepšiť tým, že by všetkým učiteľom mimo Bratislavy platy znížili. Tak by sa vytvorili dostatočné finančné zdroje na výrazné zvýšenie platov učiteľom v Bratislave.
Ľudia, ktorí nebývajú v Bratislave, ale niekde na zabudnutom vidieku ( napr. Nitra, Trenčín, Košice, atď, atď. ) si musia uvedomiť, že naši politici majú záujem o zvýšenie úrovne vyučovania predovšetkým na základných školách v Bratislave. Niektorí z nich totiž ešte majú školopovinné deti. Ich snaha pozdvihnúť úroveň základných škôl v Bratislave je preto pochopiteľná. Čo, ale ak sa im to nepodarí ? Čo ak budú títo zaostalí vidiečania ( smutné konštatovanie, lebo väčšina politikov sa do Bratislavy prisťahovala ) vykrikovať, že štátni zamestnanci na rovnakej pozícii majú mať rovnaký plat bez ohľadu na miesto, kde sa táto práca vykonáva. Potom ich návrh na vyššie nástupne platy môže stroskotať. Aj na túto situáciu sú však naši politici pripravení. V takom prípade dajú svoje ratolesti do niektorej súkromnej školy. A s tými bezvýznamnými problémami v školstve nech im už dajú všetci konečne pokoj.