Prvý je o silnej citovej väzbe, druhý o tyrani. Nesúvisia spolu len zdanlivo.
Stretávali sme sa len raz za čas. Ak sa nám náhodou na psíčkarských prechádzkach skrížili cesty. Zväčša to bolo neďaleko potoka. Nepoznali sme sa, ani sme nevedeli kto kde býva. Tie krátke rozhovory boli len o našich psoch. Na rozdiel od môjho, bol ten jeho ešte mladý, ale perfektne vycvičený. Keď mu dal nejaký povel, nemusel ani zvýšiť hlas. Prihováral sa mu ako k dospelému človeku. Vtedy vztýčil uši a upieral na neho veľké hnedé oči. Zdalo sa, že všetkému rozumie. Keď ho pohladkal po hlave pes sa mu pritlačil o nohu, akoby sa mu chcel poďakovať. Raz mi prezradil, že je to jeho jediný spoločník.
Posledne, keď som ho zbadal ako sa pomaly blíži k mostu, niečo mi nesedelo. Až keď prešiel na druhú stranu videl som, že je sám. Spýtal som sa kde ma psa, ale odpovedal mi len posunkom. Ukázal prstom do neba. Potom zamumlal, že je tam hore.
Pýtal som sa, čo sa stalo. Povedal, že ho napadol akýsi vírus a ochorel, až tak, že nemohol chodiť. Bol s ním aj u zverolekára. Dostal nejaké injekcie, ale už mu nebolo pomoci. Mal veľké bolesti. Nakoniec povedal, že ho dal utratiť. Zlomeným hlasom vyjachtal, že musel. Potom sa rozplakal.
V takých chvíľach je ťažko radiť. Opatrne som mu navrhol, že by mal zájsť do útulku a vybrať si tam nového psa. Ponúkol som sa, že ho tam zoberiem, a že tam môžme ísť aj hneď. Len krčil plecami a hánkami si utieral zaslzenú tvár.
Nakoniec s námahou odvetil, že neskôr. Potom sa pobral domov. Obzrel som sa za ním. Bol už dosť ďaleko, ale zdalo sa mi, akoby sa k niekomu prihováral. Teraz už fakt nemal nikoho.
Na niektorom informačnom webe som si prečítal krátku správu, ktorá ma veľmi rozrušila. Vyvolala vo mne silné emócie. Predovšetkým ľútosť, zhrozenie, ale aj hnev a poriadnu zlosť. Stálo tam.
Bol tam aj obrázok toho zúboženého zvieraťa.
Napadlo ma, že keď má dostať 2 roky, malo by to byť nepodmienečne. Ak dostane podmienku, tak si svoj otrasný čin môže zase zopakovať.