názory a úvahy

V Ústave SR je to tak definované ( čl. 103 – Prezidentom sa môže stať občan voliteľný do Národnej rady SR, ktorý v deň zvolenia dosiahol 40 rokov ). Skrátka vyžaduje sa dolný vekový limit 40 rokov. Možno sa tvorcovia ústavy obávali, že sa za kandidátov do volieb dostanú aj rôzni čerství maturanti. Lenže dopustili sa diskriminácie mladých a zároveň zvýhodnenia starých občanov. Prečo nebol v Ústave vekový limit určený aj pre tú druhú skupinu občanov ? Ak by pre prezidentskú funkciu platilo, že prezident pri nástupe do funkcie musí mať menej ako 70 rokov, málokto by protestoval. Nepáčilo by sa to len niekoľkým sedemdesiatnikom, ktorí sú stále presvedčení o svojej obľúbenosti a snívajú o tom, ako raz pôjdu kandidovať do volieb a ako sa nakoniec uvelebia v prezidentskom kresle.

Náš bývalý prezident bol na svoje druhé obdobie zvolený ako 68 ročný. Lenže v závere svojho úradovania, keď už mal po sedemdesiatke, boli aj základne povinnosti nad jeho sily. Často nevedel do akého štátu ho priviezli. Pred jeho prejavom k hostiteľovi mu to poradcovia vždy pripomenuli, no aj tak to doplietol.

Dosť zlé skúsenosti s doživotne slúžiacimi vodcami mali súdruhovia z bývalého Sovietskeho zväzu na začiatku osemdesiatych rokov. V tej dobe všetku moc pevne držala v rukách gerontokracia. Celé politbyro tvorila družina zlostných starčekov, z ktorých každý chcel byť aspoň chvíľu šéf, aby mohol rozkazovať ostatným. Napríklad Leonid Brežnev zomrel ako 76 ročný, ale posledné dva roky už funkciu generálneho tajomníka nevykonával. Vlastne ho len ukazovali na verejnosti ako veľkú matriošku. Prípadne ho nútili, aby raz za čas prečítal na nejakej schôdzi niečo čomu vôbec nerozumel. Nahradiť ho mal ešte starší 79 ročný Michail Suslov, ktorý bol dlhé roky hlavným ideológom režimu. Nepodarilo sa mu to, lebo zomrel skôr ako Brežnev. Už v januári 1982, pričom Brežnev vydržal až do novembra. Kvôli veľkej vojenskej prehliadke na Červenom námestí, ktorá sa konala na výročie VOSR, ho úplne nevládneho vyniesli na tribúnu a držali ho tam. Tri dni na to zomrel. Po jeho skone nastúpil na miesto generálneho tajomníka 68 ročný Jurij Andropov. Jeho menovanie neprekvapilo. Šéfovi KGB nikto nevzdoroval. Bol už ťažko chorý, ale jeho zdravotný stav sa prísne tajil. Kolovala vtedy historka, ako sa chcel prezentovať dobrou kondíciou. Usporiadal vraj súťaž v chôdzi na 20 metrov, ktorej sa museli zúčastniť vybraní členovia politbyra. Do cieľa sa údajne dotiahol len on sám. Vo funkcii vydržal len 15 mesiacov. Nahradil ho 72 ročný Konstantin Černenko. Po zdravotnej stránke bol na tom ešte horšie ako jeho predchodca. Väčšinu času, počas jedného roka, keď zastával túto zodpovednú funkciu, strávil na nemocničnom lôžku. Neuplynulo ani dva a pol roka od úmrtia Leonida Brežneva a bolo potrebné vystrojiť ďalší štátny pohreb.Tretí, za necelé tri roky. Ľudia v celej krajine s napätím čakali, aký starček sa znovu objaví. Súdruhovia si však uvedomili, že starých a chorých už bolo dosť a rozhodli sa vsadiť na mladšieho vodcu.

Ak by vtedy v ZSSR mali aspoň pre funkciu generálneho tajomníka ÚV KSSZ stanovenú hornú vekovú hranicu, napr. 70 rokov, mohli si tieto komplikácie so starčekmi ušetriť. Lenže ak sú politické funkcie doživotné, nedá sa robiť nič. Len čakať. Na ospravedlnenie čakajúcich treba povedať, že sa to deje so súhlasom dotyčného, často už senilného politika. Ten, trpiaci pocitom nenahraditeľnosti, si často kladie známu už Stalinom vyslovenú otázku – Čo si tu všetci počnete bezo mňa ?

V USA je dolný vekový limit pre kandidáta za prezidenta nižší ako u nás. Podmienkou je dosiahnuť vek 35 rokov. Najbližšie bol k tejto hranici John F. Kennedy, ktorý mal pri svojom zvolení v roku 1961 len 43 rokov. Horný vekový limit, rovnako ako u nás, neexistuje. So zavedením niečoho podobného Američania určite neuvažujú. Bráni im v tom skutočnosť, že ich najlepším prezidentom od 2. svetovej vojny bol práve ten najstarší. Ronald Reagan. Pri nástupe do úradu mal už 69 rokov. A do druhého volebného obdobia vstupoval ako 73 ročný. Sympatie Američanov k seniorom sa prejavili aj v týchto voľbách. Favoritka, ktorej životným snom bolo vyrovnať sa manželovi, mala už 69, starší žoviálny republikán 70. Nagelovaní penzisti, tak veľmi túžiaci po moci, zviedli súboj, pri ktorom sa navzájom urážali a sľubovali si pobyt za mrežami. Američanom sa to páčilo. Všetky renomované agentúry aj rôzni experti predpovedali jasné víťazstvo mladšej demokratke. Nakoniec vyhral miliardár, u ktorého sa prejavilo väčšie sociálne cítenie. Osobitne k bielym robotníkom. Výsledok volieb prekvapil, a tiež veľmi nahneval. Koho ? Väčšinovú masu novinárov, ktorí boli zameraní len na kritiku, pre nich úplne nemožného, víťaza, a tiež všetkých veľkých analytikov a prognostikov. To, že zavádzali verejnosť ich netrápilo. Chybu vraj urobili hlúpi voliči. Američanom však voľby priniesli jednoznačnú skúsenosť. Netreba veriť rôznym navonok serióznym inštitúciám a prieskumným agentúram. Ani kadejakým kváziodborníkom, ktorí všetkému rozumejú a preto sa radi púšťajú do predpovedí a veštenia zabaleného do lingvistických fráz.

Polovica obyvateľstva USA sa teší na vládu úspešného realitného makléra, aj keď ten je bez akýchkoľvek politických skúsenosti. Spoliehajú sa na to, že sa nejedná o doživotného vládcu. A krátke 4 roky sa budú dať vydržať s akýmkoľvek lídrom. Tajne pritom dúfajú, že z Donalda ( aj keď sa rád necháva oslovovať Don ) sa stane druhý Ronald, ktorý splní svoje sľuby a urobí Ameriku opäť veľkou.