názory a úvahy

Vojnový zločin z roku 1995, najväčší aký sa odohral v Európe po 2. svet. vojne, sa opäť dostal do pozornosti médii. Zaslúžil sa o to hlavný vinník Ratko Mladič, ktorého súdny tribunál v Haagu konečne odsúdil. Dostal doživotie. Zaslúžene. Iný trest sa ani neočakával. Celý proces trval 6 rokov a hrozilo že sa vynesenia rozsudku ani nedožije. Treba spomenúť, že ešte aj dnes mnoho Srbov považuje tohto vojnového zločinca za hrdinu.

Čo sa v Srebrenici stalo je dobre známe. Kvôli objektivite však nutné uviesť, že vo vojne na Balkáne v rokoch 1992 – 1995 sa dopúšťali etnických čistiek všetky bojujúce strany. Nielen Srbi. Rovnako dochádzalo k vraždeniu civilného obyvateľstva aj zo strany chorvátskych a tiež moslimských jednotiek. Na moslimskej strane bol týmto neslávne známy veliteľ 28. bosnianskej divízie Naser Orič. Tento, v Bosne veľmi uctievaný hrdina, bol za svoje zločiny v roku 2006 súdený v Haagu. Žaloba požadovala trest 18 rokov, avšak nakoniec dostal len 2 roky. Jeho väzba však trvala 3 roky a tak bol okamžite prepustený. Voči rozsudku sa odvolal. V roku 2008  medzinárodný tribunál v Haagu pôvodný rozsudok zrušil a vyhlásil ho za nevinného.

Práve bojovníci z 28. divízie vykonali v okolí Srebrenice ( tesne pred jej obsadením Mladičovými jednotkami ) prepady niekoľkých srbských dedín, čo bolo spojené s vraždením civilného obyvateľstva. Srbským jednotkám pred obsadením Srebrenice však veľký odpor nekládli.

Ešte v roku 1992 vyhlásila OSN v rozpadavájucej sa Juhoslávii 6 mierových zón, ktoré boli chránené medzinárodnými jednotkami ( tzv. UNPROFOR ). Jednou z týchto chránených zón bola aj enkláva Srebrenica. Modré prilby boli zastúpené holandskými vojakmi v počte 450 až 600 mužov ( údaje sa rozchadzajú ) pod velením podplukovníka Thomasa Karremansa.

Slabo vyzbrojená a ešte slabšie vycvičená vojenská jednotka nemala veľkú šancu, ale ani záujem, vzdorovať srbským jednotkám. V prípade napadnutia mali síce prisľúbenú podporu zo vzduchu. Tá sa síce aj udiala, pretože pred obsadením mesta na srbské pozície zaútočili 2 stíhačky štartujúce z leteckej základne v Taliansku. Lenže v tom čase už mali Srbi zajatých asi 30 modrých prilieb, ktoré boli rozmiestnené ako patroly pred mestom. Po upozornení Mladiča, že ak sa budú nálety opakovať nechá všetkých holandských vojakov popraviť, veliteľ Karremans dal nálety zastaviť.

Aká bola činnosť týchto mierových a ochranných jednotiek v čase keď už Ratko Mladič Srebrenicu obsadil ? Bola ústretová. Nie však smerom k vystrašeným civilom. Tí sa v počte asi 30 000 zhromaždili v blízkej dedinke Potočari, kde mali mierové jednotky svoju základňu, v domnení, že ich statoční holandskí vojaci ochránia. Ústretová a priateľská bola v smere k srbským vojakom. Osobitne veliteľ Karremans vystupoval voči Ratkovi Mladičovi veľmi ponížene. Aj keď ten mu dával najavo ako pohŕda vojakmi ako je on a celý jeho ospalý a unudený batailón ( holandskú vojenskú jednotku nazývali Dutchbat ). O tom ako to klapalo v medzinárodných jednotkách OSN svedčí skutočnosť, že po skončení svojej hrdinskej misie sa podplukovník Karremans vrátil do Holanska, kde ho povýšili do hodnosti plukovníka ( asi za chrabrosť ). Statočný plukovník však dostával veľa výhražných listov a preto sa radšej presťahoval do Španielska.

Potom, čo vyšlo najavo, že Mladič dal v Srebrenici popraviť viac ako 8 300 mužov a chlapcov, neušli pozornosti príbuzných obetí ani hrdinskí holandskí vojaci. Prvú žalobu na medzinárodný súd v Haagu podali len traja príbuzní obetí a súd sa konal v roku 2011. Druhú žalobu podala organizácia Matky zo Serebrenice. Rozsudok vyniesli v roku 2014. V oboch prípadoch súd rozhodol, že štát Holansko ako aj holandskí vojaci majú podiel zodpovednosti aj viny za smrť ľudí, za ktorú ich viní obžaloba.

Čo im dokázali ? V prvom prípade len, že vydali srbským jednotkám troch moslimov, ktorí pracovali pre mierové sily ako údržbári, a o ktorých srbskí vojaci nemohli nič vedieť. Srbi ich spolu s ostatnými mužmi popravili.

V druhom prípade ich rozsudok vinil zo zodpovednosti za smrť 300 mužov, ktorých holandskí vojaci vytiahli z budov svojho ohradeného tábora, v ktorom sa tlačilo viac ako 5 000 civilov. O týchto schovaných mužoch v ich tábore taktiež Srbi nevedeli, ale spolupracujúci holandskí vojaci im radi pomohli. Súd vyhodnotil, že ak by títo muži neboli vydaní srbským jednotkám mohli genocídu prežiť.

Ironicky by sa žiadalo dodať, že súd v Haagu mohol pre holandskú armádu vydať nariadenie, že všetci vojaci musia na rukáve poľnej uniformy nosiť nášivku s nápisom Nespôsobilý pre bojovú činnosť, alebo napr. Použiteľný len na vojenské prehliadky.

Dalo by sa namietať. Tieto mierové sily nemali viesť bojové operácie. Mali len oddeliť bojujúce strany a chrániť civilné obyvateľstvo. Žiaľ, vo vojne na Balkáne sa im to veľmi nedarilo. Až na jeden prípad, ktorý však treba spomenúť.

Stalo sa to v malom srbskom mestečku Medak v septembri 1993. Medak leží v Chorvatsku v regióne  v tom čase nazývanom Republika Srbská Krajina, kde žilo v podstate len srbské obyvateľstvo. Na sklonku vojny v roku 1995 všetkých Srbov ( cca 200 000 ) z Krajiny vyhnali počas známej vojenskej operácie Búrka. Avšak už od začiatku vojny sa chorvátske jednotky snažili Srbov z tejto oblasti vytlačiť. V rámci etnických čistiek tam došlo k tzv. Medackému masakru, pri ktorom bolo zabitých 88 srbských civilov. Preto boli do tejto oblasti urýchlene presunuté jednotky UNPROFOR, ktoré tvorili kanadskí vojaci pod velením plukovníka Jima Calvina.

Vzhľadom k tomu, že tzv. modré prilby nemali u žiadnej bojujúcej strany nijaký rešpekt, chorvatské jednotky sa pripravovali na nový útok na ďalšiu srbskú dedinu. Vtedy sa kanadský veliteľ rozhodol, že sa na ďalšie vraždenie civilov prizerať nebude a dal rozkaz zaútočiť na chorvátske jednotky. Títo útok vôbec nečakali a v panike ustúpili, pričom zaznamenali aj značné straty. Chorváti už na kanadskú jednotku nezaútočili a z tejto oblasti sa stiahli.

Natíska sa hypotetická otázka. Došlo by ku genocíde v Srebrenici, keby ju chránili kanadskí vojaci ? Asi áno. Ratko Mladič velil veľkej vojenskej sile a sám bol rozhodnutý konečne sa vysporiadať s nenávidenými Turkami ( tak nazýval moslimov ). Na druhej strane, ak by narazil na rozhodný odpor, ktorý by bol ešte podporovaný leteckými útokmi ? Možno by si dobytie Srebrenice rozmyslel. Žiaľ, už je neskoro nad tým meditovať.