názory a úvahy

Po voľbách sa politická scéna na Slovensku pekne vyčistila. Neúspešní politici nahlásili svoj odchod z funkcií. Pochopili, že ich o to požiadali samotní voliči. Ich avizovaný koniec v politike verejnosť prijala s pochopením, veľa ľudí aj s potešením.

Danko – tesne pred voľbami ešte tvrdil, že SNS ostane v parlamente, aj keď každému bolo jasné že sa mýli. O mizerný volebný výsledok 3,16 % sa zaslúžil hlavne on. Svojou nadutosťou, velikášskym správaním a ťažkopádnym vyjadrovaním. V predvolebnej diskusii neustále upozorňoval na svoje zásluhy. Jeho egocentrizmus sa najviac prejavil, keď zdôrazňoval, že si neváži prezidentku, ani premiéra. Naznačoval, že ľudia by si mali vážiť hlavne jeho. Ak sa SNS aj podarilo navrhnúť a presadiť niektoré zmeny zákonov, vždy vykrikoval, že je to len vďaka nemu. Množné číslo použil až vtedy, keď prehlásil, že vzhľadom na výsledky volieb podá celé predsedníctvo strany demisiu ( teda nie len on, ale všetci ). Bežní ľudia jeho odchod z politiky uvítali.

Bugár – po voľbách v 2016 sa pridal k SMERu a tento krok stále obhajoval. Pred terajšími voľbami vyhlásil, že so SMERom už nepôjde, ale jeho voliči mu už neverili. Odmietol ísť do koalície s druhou maďarskou stranou MKS, pre jej neprimerané požiadavky. Nakoniec sa do parlamentu nedostala ani jedna ( MKS 3,19 %, Most – HID 2,05 % ). Oznámil, že v prípade volebného neúspechu v politike končí. Bugárovi však treba uznať, že mal veľkú zásluhu na tom, že spolužitie Maďarov a Slovákov bolo posledné štyri roky bez väčších problémov. Ak by v rámci kampane poukazoval na tento fakt, mohol byť jeho volebný výsledok lepší.

Hlina – počas predvolebných diskusii pôsobil bojazlivo, až vystrašene. Možno tušil ako to dopadne. Nevýrazný líder, úplne bez charizmy. Kópia svojho predchodcu Fígeľa. Aj volebný výsledok bol rovnaký. Rozdiel bol len v tom, že Fígeľ ešte v deň volieb očakával dvojciferný výsledok. Vtedy  až do polnoci, počas sčítavania hlasov, mali v centrále KDH veľký pijáles. U Hlinu to bolo iné. Do poslednej chvíle dúfal, že to bude aspoň málo nad 5 %. Nebolo.

Truban – obrazne povedané, kúpil si funkciu šéfa v novej automobilovej stajni ( požičal jej 900 tisíc ) s výbornými autami aj pretekármi. Za poldruha roka od svojho vzniku ( november 2017 – máj 2019 ) zaznamenala samé víťazstva ( komunálne voľby, eurovoľby, prezidentské voľby ). Vo februári 2019 sa spojila so stranou Spolu a vytvorili koalíciu. Mala najvyššie preferencie zo všetkých opozičných strán. V čase, keď sa ujal funkcie ( máj 2019 ) mala koalícia PS/Spolu skoro 16 %. Už na svojej prvej tlačovke sa pasoval za budúceho premiéra a vyhlasoval, že bude lepší ako Pelegríni. Potom vyplávali na povrch jeho kauzy z minulosti. Po krátkom popieraní sa priznal, že má skúsenosti aj s drogami. Pri jeho vystúpeniach bolo zjavné, že v politike je úplný začiatočník. Každý mohol vidieť, že pre dobre rozbehnutú stranu resp. koalíciu s najvyššími ambíciami to nie je vhodný líder, a že ju môže aj potopiť. Nakoniec sa mu to podarilo.

 Beblavy – správne odhadol, že so svojou mikrostranou SPOLU sa do parlamentu nikdy nedostane. Podarilo sa mu prilepiť k dobre rozbehnutej strane Progresívne Slovensko. Dokonca si vyjednal dvojkoalíciu s rovnocennými podmienkami. Pre straníčku SPOLU s preferenciami okolo 3 %  veľmi výhodnú. Na to, že koalícia potrebuje na vstup do parlamentu 7 % vtedy nik nemyslel, pretože išla do volieb ako ich budúci víťaz. Tesne pred voľbami sa však preferencie koalície dostali pod 10 %. Bolo potrebné čosi urobiť. Niečo veľké a šokujúce. Asi najhlúpejší krok vo svojej kariére urobil, keď spolu s roztržitým Poliačikom, a niekoľkými taktiež nezaradenými poslancami, okupovali rečnícky pult a následne sa rozhodli kempovať v parlamente. Ich hrdinský počin ľudia vnímali ináč ako očakávali. Nevideli v nich neohrozených bojovníkov, ale len primitívov, ktorí do parlamentu nepatria. Keď títo poslanci v parlamente ležia asi tam nechcú sedieť, hovorili si aj potencionálni voliči. Vo voľbách to celej koalícii dali najavo.

Ktorí dvaja by ešte mali odísť ?

Predsa obidvaja politickí velikáni a zároveň veľkí nepriatelia, Kiska a Fico.

Kiska – niekto mu nahovoril, že keď porazil Fica v prezidentských voľbách určite sa mu to podarí aj vo voľbách parlamentných. Opustením prezidentského kresla skončila jeho prvá, úspešná kapitola v politike a začala tá druhá, neúspešná. Založil si stranu a očakával, že sa automaticky stane lídrom opozície. Nuž, celý ten prechod mu jeho poradcovia vykreslili veľmi optimisticky a nereálne. Neustále dával najavo, že nemá záujem o funkciu akéhosi ministra, len o stoličku premiéra. Pred voľbami vyzeral znechutený z nízkych preferencii. Tiež mu nepomohlo, že často a rád navštevoval všelijakých pochybných podnikateľov, ktorí si jeho návštevy nahrávali, zostrihali a zverejňovali na internete. Nakoniec sa síce dostal do parlamentu, avšak s veľmi biednym výsledkom 5,77 %. Rozhodol sa, že sa pridá k sformovanej vládnej koalícii. Trochu trucoval, akoby váhal, či s Ficom a Kotlebom nemá vytvoriť silnú červeno – hnedo – žltú opozíciu. Teraz ľudia očakávajú, že urobí svoje posledné štátnické gesto a v politike definitívne skončí.

Fico – útek do prezidentského paláca v roku 2014 sa mu nepodaril. Ani ten na Ústavný súd, o ktorý sa pokúsil minulého roku. Mal sa zašiť v Bruseli ako europoslanec. Nikto by mu to nezávidel a prestal by traumatizovať celú politickú scénu. Teraz len trpne a zvoláva verných členov strany, aby ho podržali na najbližšom straníckom sneme. Čaká ho ťažká bitka s doterajším asistentom. Lenže premiér po voľbách veľmi zosilnel a dokonca nabral aj dosť sebavedomia. Vyzerá to na rozštiepenie strany SMER SD a následný zánik jednej ( asi Ficovej ) frakcie. Mal by sa radšej vydať po stopách svojich predchodcov Mečiara a Dzurindu. Ideálne by bolo keby z politiky vycúval tak, ako to v poslednej dobe urobili jeho najbližší spolustraníci. Bolo by to najlepšie riešenie. Pre neho, pre stranu SMER SD aj pre celé Slovensko.