názory a úvahy

Prípad z Gelnice, kde psychopat pred očami svojich detí brutálne zabil svoju manželku, otriasol Slovenskom. Ľudia si kládli otázku. Ako sa mohlo také niečo stať. Kto zlyhal? Azda štát? Štát to teraz vyšetruje a po jeho skončení bude, s veľkou pravdepodobnosťou, verejnosť informovať, že za nič nemôže. Každý štátny orgán si len plnil svoje povinnosti.

Hneď po hroznej tragédii sa k nej začali vyjadrovať minister vnútra i minister spravodlivosti. Dokonca generálny prokurátor vyhlásil, že bude sledovať priebeh vyšetrovania. Minister vnútra dokonca avizoval, že sa stretne so samotnou policajnou prezidentkou. Vraj sa musí zistiť, či zlyhal jednotlivec, alebo je zle nastavený celý systém.

Obeť, 47 ročná učiteľka, bola napadnutá neskorším vrahom už pred polrokom. Keď podala trestné oznámenie, mal dotyčný psychopat sedieť vo väzbe osem mesiacov. Žiadala, aby dostal zákaz priblíženia. To štátny úradník neakceptoval so zdôvodnením, že keď bude vo väzbe nijako sa k nej priblížiť nemôže. Ach, aké logické. Vystrašená obeť chcela, aby ten zákaz platil až vtedy, keď sa dotyčný psychopat dostane z väzby. Lenže, nepochodila. A tak sa udiala tragédia, ktorá sa stať nemusela. Po štyroch mesiacoch psychopata z väzby pustili. Pre dobré správanie. Ponáhľal sa, pomstiť sa. Nič mu v tom nebránilo. O tom, že je už na slobode jeho obeť vôbec nevedela. Nikto, ani polícia, ani prokurátor, nepovažovali za potrebné oznámiť jej to.

Vyšetrovanie celého prípadu nakoniec skončí záverom, že v podobných prípadoch bude o prepustení agresívneho psychopata informovaná aj jeho obeť.

Nuž, ako môže obeť reagovať. Dostala od štátu chvíľu času na to, aby sa pokúsila niekde ukryť. U príbuzných, alebo u známych. Ak má so sebou deti, nie je to ľahké. V centrách pre týrane ženy, o ktorých hovoril minister vnútra, sa ukryť nedá. Tam si ju zúrivý agresor ľahko nájde. Najbezpečnejšie by bolo ukryť sa niekde v zahraničí. Bolo by to najlepšie aj pre štát. Nemal by už s touto týranou občiankou žiadne starosti. Nech si to rieši ten štát, kde sa utekala ukryť.

Skutočne sa nedalo tejto tragédii zabrániť? Dalo. Stačilo ak by psychopatický agresor dostal po skončení väzby zákaz priblíženia k svojej obeti. Stačil monitorovací náramok a polícia mohla sledovať jeho pohyb. Zákaz priblíženia mal dostať ako preventívne opatrenie pred možnou vraždou. Nie na základe toho, že o to prosí nešťastná a vystrašená obeť, ktorá tuší, že jej ide o život.

Tento prípad je len špičkou ľadovca. Týraných žien je na Slovensku ozaj veľa. Zväčša trpia fyzické násilie kvôli deťom. Často o tom vedia ich príbuzní, aj susedia. Radia im, aby násilníka opustili. Lenže oni to neurobia. Boja sa. Násilník sa im vyhráža, čo všetko im urobí, ak ho opustia.

Ak sa akýkoľvek prípad týranej ženy dostane na políciu, potom by postup polície mal byť nekompromisný. Mala by stáť jednoznačne na strane obete a nehľadať rôzne poľahčujúce okolnosti u agresora. A prípadmi domáceho násilia by sa polícia mala zaoberať aj v prípade, že obeť stiahne svoje oznámenia o napadnutí. Robí to pod nátlakom a na základe vyhrážok násilníka. Preto by ani takéto prípady nemali vnímané ako definitívne uzavreté. Podľa úradníckej zásady, keď sťažnosť o násilnom fyzickom napadnutí zrušila, potom je všetko v poriadku. Aspoň zatiaľ. Počkáme až sa jej naozaj niečo stane.