názory a úvahy

Posledný album, ktorý nedávno vydala skupina Elán nesie symbolický názov Najvyšší čas. Ešte výstižnejší by bol Najvyšší čas skončiť. Viac rozruchu ako samotný album vyvolalo zverejnenie slaboduchého videa, v ktorom sa členovia skupiny venujú deratizácii novinárov. Každý kto video videl musel usúdiť, že koniec tejto, v minulosti ozaj vynikajúcej kapely, je neodvratný a čím skôr príde tým lepšie.

Hudobníci sa asi inšpirovali smutno – smiešnymi videami, na ktorých vystupujú dvaja komici, ktorí tvrdia, že sú politici nového typu. Dokonca jeden z nich si donedávna myslel, že sa stane premiérom a na prvých tlačovkách úplne vážne vysvetľoval, aké budú jeho prvé kroky po voľbách, keď bude sedieť v kresle predsedu vlády.

Fiktívny názov albumu Najvyšší čas skončiť, by si tiež mali vziať k srdcu viacerí politici a vysokí štátni úradníci. Predovšetkým najskôr a najrýchlejšie by mal vo funkcii skončiť terajší podpredseda parlamentu, na verejnosti známy ako Maznák. Rýchlosť je dôležitá, lebo dnes sa za neho hanbí už aj vlastná strana. Výzva na odchod sa týka aj bývalého generálneho prokurátora ( ako sa mohol dostať tak vysoko, keď sa sám o svojej kariére vyjadril, že sa vždy len trtošil a pregrciaval ), ale aj bývalej štátnej tajomníčky na ministerstve spravodlivosti ( je také úžasné môcť slúžiť bohatému a štedrému bosovi, ktorého vraj ani nikdy nevidela ). V podstate sa vzťahuje na všetkých politikov a štátnych úradníkov, ktorí považovali za svojho jediného šéfa vplyvného mafióza. Vzhľadom k tomu akých významných ľudí riadil tento namyslený samozvanec so zlatým mobilom, sa ani nemožno čudovať, že sám seba považoval za najsilnejšieho muža v tomto svojom malom stredoeurópskom pašaliku. Dokázal ho ovládať len prostredníctvom sms-iek a pofidérne získaného balíka peňazí.

Čo zaráža najviac.

Predovšetkým jednoduchá a veľmi riskantná forma komunikácie. Je veľmi naivné posielať si správy kriminálneho charakteru, ktoré zašifruje štandartný softvér a namýšľať si, že to nikto nikdy nedokáže rozkódovať.

Veľké množstvo ovládaných sluhov. Vládca pašaliku ich rozlišoval na skupinu tzv. bezvýznamných ( poskytovali služby aj za pár eur napr. za príspevok na dovolenku ) a na tých vysokopostavených. Títo už boli odmeňovaní veľkorysejšie napr. prísľubom rôznych kšeftov ( kúpa lacných pozemkov, ktoré sa budú vykupovať za niekoľkonásobné ceny, predaj luxusného bytu so zľavou a pod.)

Je tu však aj zlá správa pre všetkých sluhov. Vládca pašaliku si ich vôbec nevážil. Dokonca nimi opovrhoval. Nielen opičkami, ale aj tými, s ktorými raňajkoval niekde v Sasanke, alebo na Maldivách.

Muselo to zájsť až tak ďaleko ? Až tam, keď pomätený sultán nadobudol presvedčenie, že mu už všetci vplyvní a dôležití ležia pri nohách. Potom už bol blízko k tomu, aby sa rozhodol odstraňovať tých, ktorých vyhodnotil ako svojich nepriateľov. Čo mu na nich prekážalo najviac ? Nedali sa kúpiť, ani zastrašiť.

Dôvera verejnosti v štátne inštitúcie bola na Slovensku vždy veľmi nízka. Nemožno sa preto čudovať, že po tomto škandále spadla na úplne dno.

Podarí sa hlboko zažratú korupciu obmedziť a zvýšiť dôveryhodnosť polície, prokuratúry a súdnictva ?

Na nejakú kratšiu dobu asi áno. Donori i sluhovia už budú oveľa opatrnejší. Budú mať väčšie obavy z odhalenia. Pri boji s korupciou všetko záleží od charakteru tých vysokopostavených úradníkov a politikov. Väčšina sú poctiví a čestní. No početná je skupina úplatných. Tých je potrebné odhaliť a prinútiť ich, aby skončili vo svojich funkciách. A to čo najskôr..

Rozhodujúce však je, že nasledovníci veľkého šéfa si teraz uvedomia, že nestoja nad zákonom. A keď sa už rozhodnú zákon porušovať, že sa im to nemusí vždy prepiecť.