názory a úvahy

Do leteckých bojových operácii zameraných na zničenie Islamského štátu sa po Francúzoch zapojili aj Angličania a následne aj Nemci. Tí síce tvrdia, že ich lietadla budú plniť len prieskumné úlohy a na bombardovaní sa zúčastňovať nebudú. Napriek tomu. Nie je tých štátov, ktoré bombardujú džihádistov už nejako veľa ? Veď pri každom bombardovaní zahynú nielen džihádisti. Medzi obeťami je aj nevinné civilné obyvateľstvo. Pritom každému je jasné, že Islamský štát môže byť zničený len pozemnou vojenskou ofenzívou. Ktoré pozemné vojenské jednotky by túto ofenzívu mohli vykonať ?

Americké ? Vojenský plán na zničenie Islamského štátu v Pentagone určite existuje. Lenže terajší americký prezident sa pasoval do úlohy mierotvorcu a takýto plán zrealizovať nedovolí. Jednak fiasko z Iraku je ešte čerstvé ( invázia amerických a britských jednotiek bola zahájená v roku 2003 a posledné americké jednotky sa odtiaľ stiahli až v roku 2011 ), ale hlavne preto, že v prezidentskom kresle je posledný rok.

Ruské ? Druhá možnosť, ktorá by spôsobila rýchly zánik Islamského štátu. Kalifát sa však rozkladá nielen na území Sýrie, ale aj Iraku. Ruské pozemné jednotky vstupujúce na územie Iraku by priamo ohrozovali nielen vládu v Bagdade, ale ako veľkú hrozbu by to vnímalo aj Turecko. Putin potrebuje ochrániť svoje vojenské základne ( leteckú i námornú ) v Sýrii a udržať tam jemu naklonený režim. Už sa vyjadril, že na čele nemusí byť Asád. Nemá záujem dostať sa do konfliktu ešte z ďalšími štátmi. Do rizika, ktoré prináša pozemná operácia, preto nepôjde.

Izraelské ? Nebudú zasahovať do konfliktu, v ktorom proti sebe bojujú arabskí bojovníci. Veľký nepriateľ Izraela šiítska organizácia Hizballah bojuje proti Islamskému štátu na strane Asádových vládnych jednotiek. Odkedy sa angažuje v konflikte v Sýrii prestala bojovať proti nemu. Ak by Izrael zaútočil na Islamský štát stal by sa spojencom Hizballahu. O to určite nemá záujem.

Francúzke ? Sami určite nie. Možno ak by boli súčasťou nejakého medzinárodného kontingentu pod velením NATO. Nasadenie niekoľkých lietadiel a vyslanie lietadlovej lode do Stredozemného mora je maximum, čo si Francúzsko dovolí.

Turecké ? Hlavným nepriateľom Turkov sú Kurdi a ich ozbrojené milície. Turci netaja, že aj džihádistov z Islamského štátu považujú za nepriateľov. Sú však až na druhom mieste. Ak by turecká armáda zničila Islamský štát, čo by zase nebol veľký problém, mohli by sa Kurdi na vyprázdnenom území pokúšať vytvoriť si vlastný štát Kurdistan. Takáto možnosť je pre Turkov neprijateľná.

Arabské ? Koalícia vedená Saudskou Arábiou považuje za hlavného nepriateľa šiitskych rebelov v Jemene a nie sunitských džihádistov v Islamskom štáte. Preto sa síce zúčastňuje na leteckých útokoch, ale pozemná operácia proti Islamskému štátu je málo pravdepodobná. Nakoniec, aj keď sa koalícia skladá až z 10 arabských štátov, spoločná pozemná ofenzíva by nemusela byť úspešná.

Vznikla patová situácia. Všetci bombardujú, ale operáciu pozemných jednotiek nikto vykonať nechce. A Islamský štát sa vyhráža ďalšími teroristickými útokmi.

S trochou irónie sa dá nájsť jedno riešenie. 

Musia to na seba zobrať dvaja najvýznamnejší politici v Európe. Premiéri Slovenska a Maďarska.

Premiér Slovenska vyslovil voči Islamskému štátu hrozbu, že do Sýrie pošle expedičný zbor, ktorý bude mať dvojnásobný počet vojakov v porovnaní s päťčlennou jednotkou vyslanou do Mali. Premiér Maďarska prisľúbil,  že k expedičnému zboru dodá poľnú kuchyňu s vycvičeným personálom. Ostáva otázka, kedy sa táto bojová operácia uskutoční. Obidvaja premiéri sa však, zhodli na tom, že najprv podajú na súd v Luxemburgu ďalšiu žalobu na EÚ. Táto sa údajne bude týkať nespravodlivého prerozdeľovania eurofondov.

Už prvou žalobou si obidva štáty úplne pokazili renomé v celej EÚ ( ostatných 26 štátov žalobu vníma ako signál – v takejto organizácii byť nechceme ). Lenže v tejto hre vôbec nejde o dobré meno štátu, ide o zvýšenie popularity jeho vodcu. Všetci vedia aká dôležitá je popularita pred voľbami. Okrem toho, taká obyčajná žaloba priniesla obidvom premiérom ten slastný pocit, že práve oni dvaja sú, aspoň chvíľu, tí najvýznamnejší politici v celej Európe.

Ako povedal klasik : Sebaobdiv škodí každému, ale najviac tým, ktorí majú moc.