názory a úvahy

Týmto sloganom si robí reklamu veľké bezpečnostné fórum ( vyše 1000 účastníkov zo 70 krajín ), ktoré sa začína už dnes v Bratislave. Avšak povedzme si úprimne. Načo heroizovať ľudí, ktorí si to nezaslúžia.

Pred dvomi dňami ( 13.4.2016 ) bol v denníku SME uverejnený rozhovor s pani Albrightovou pod názvom – Trápi ma, že chcete len kresťanov. Z článku sa čitateľ veľa nedozvie. Pani Albrightovú ďalej trápi extrémizmus, terorizmus, intolerancia, nefunkčné inštitúcie a ešte kadečo iné. Na otázku novinára, či ju netrápi aj vývoj v strednej Európe.odpovedá filozofickou otázkou. “ Čo sa tu vlastne stalo ? “ . Hneď odpovedá filozofickou odpoveďou. “ Neviem „ . Na konci článku hovorí, že sa teší na konferenciu v Bratislave a na diskusiu počas nej. Načo podrobne opisovať jej neurčité vyjadrenia, skôr je treba si pripomenúť kto je pani Albrigtová.

Udalosti z jej detstva sú všeobecne známe. Narodila sa v roku 1937 v Prahe v dobre situovanej rodine. Jej otec Jozef Korbel bol po vojne ( do roku 1948 ) veľvyslancom v Juhoslávii. Volala sa Marie Jana Korbelová.  S rodičmi emigrovala dvakrát. Prvykrát počas vojny do Anglicka. Druhykrát po februári 1948 do Spojených štátov. Po štúdiách sa rozhodla, že sa stane političkou. V jej hviezdnej kariére sú dve dôležité etapy :

1. obdobie 1993 až 1997, keď  bola veľvyslankyňou USA pri OSN.
2. obdobie 1997 až 2000, keď bola ministerkou zahraničných veci USA vo vláde prezidenta Clintona

Ku každému z týchto období sa viaže niekoľko jej pomýlených rozhodnutí, z ktorých niektoré mali skutočne katastrofálne následky a spôsobili smrť tisícov nevinných ľudí. Stačí spomenúť len dve z nich.

Genocída v Rwande. Ako veľvyslankyňa USA pri OSN mohla zabrániť vypuknutiu genocídy v Rwande. Za 3 mesiace tam bolo zabitých vyše 800 tisíc ľudí. Zrovnateľné zverstvá sa udiali len v 70 – tych rokoch v Pol Potovej Kambodži. Bezbranné civilné obyvateľstvo ( menšinoví Tutsiovia ) bolo vyvražďované bandami mladých vyvrheľov z kmeňa Hutu. Hovorili si Interahamwe ( tí, čo bojujú spolu ) a boli to akési milície bez organizácie a disciplíny. Pri svojom besnení používali zväčša mačety a nože. Strelné zbrane ani neboli potrebné. Pred vypuknutím genocídy boli v Rwande aj jednotky OSN. Kanadský generál Romeo Dallaire, ktorý im velil, žiadal posily. Požadoval zdvojnásobenie svojho kontingentu. Chcel 5 000 mužov a trúfal si s takouto jednotkou zabrániť občianskej vojne. Odpoveďou, zo strany OSN, bol rozkaz na stiahnutie všetkých jednotiek z krajiny. Ešte na doplnenie, akým fatálnym spôsobom vtedy zlyhala celá OSN. Keď v Rwande genocída vypukla a v Afrike sa ľudia dozvedeli aké hrôzy sa tam dejú, ponúkol sa veliteľ žoldierov Eeben Barlow z Južnej Afriky, že so svojimi EO ( executive outcomes ) oddielmi vykoná v Kigali výsadok a zabránia tak ďalšiemu krviprelievaniu. Požadoval len financovanie tejto vojenskej operácie. Išlo o polovičnú sumu ako bola tá, z ktorej financovali pobyt jednotiek OSN v Rwande. Odpoveď zo strany OSN, v ktorej vtedy mala takú významnú pozíciu pani Albrightová, bola odmietavá. V zmysle pravidla My nepomôžeme, a keď chce pomôcť niekto iný, tak nedovolíme. Zaujímavé, ako pani Albrightová ospravedlňovala svoje totálne zlyhanie. Použila tieto slová. “ Teraz sa to zdá nepochopiteľné, ale v tom čase som nemala žiadne informácie o tom, čo sa deje v Rwande. “  Väčšiu hlúposť si nevymyslí ani žiak základnej školy. Treba dodať, že genocída v Rwande sa odohrala pred 22 rokmi t. j. v roku 1994, keď mala táto pani už 57 rokov a teda asi už vedela, čo je telefón. Okrem toho USA mali veľvyslanectvo priamo v hlavnom meste Kigali. Ak by vtedy na jej poste bol iný normálny človek so štipkou empatie, mohol genocíde zabrániť. Stačilo posilniť jednotky OSN v Rwande, alebo prijať pomoc, ktorá sa núkala. OSN síce priznalo svoje zlyhanie ( aj vtedajší generálny tajomník Butrus Butrus-Ghali, aj pani Albrigtová – vraj to bola najväčšia chyba v jej kariére ), avšak neprebehlo žiadne vyšetrovanie a nikto nebol braný na zodpovednosť.

Bombardovanie Srbska. K jej druhému obdobiu sa vzťahuje ďalšia tragická udalosť. Bombardovanie Srbska v roku 1999. Uskutočnilo sa bez mandantu OSN. Rusko a Čína návrh vetovali. Pani Albrightová sa veľmi zasadila za uskutočnenie tejto vojenskej operácie nazvanej Spojená sila. Jej cieľom vraj bolo prinútiť prezidenta Miloševiča a ukončiť občiansku vojnu. Následne z časti srbského územia vznikol umelý štát Kosovo. Potom však vyšlo najavo prečo sa pani Albrightová tak veľmi angažovala na vytvorení tohto štátu. Okrem toho, že na jeho území bola vybudovaná veľká americká vojenská základňa bol v tom aj jej osobný záujem. Jej firma Albright Capital Management sa stala väčšinovým akcionárom TELECOMu v Kosove. V čase keď bola odhalená táto skutočnosť mal celkový majetok firmy hodnotu 600 mil. dolárov.

Nakoniec ostala veľká záhada. Ako je možné, že po takýchto ťažkých pochybeniach a veľkých omyloch chodí táto stará, už 79 ročná, pani po celom svete a rozdáva ľuďom rozumy ? Oveľa viac by jej svedčalo sedieť niekde v ústraní. Spokojne pozerať z okna a tešiť sa z toho, že si na ňu už nikto nespomenie. Lenže to, že navštevuje rôzne konferencie nie je jej vina. Je to vec organizátorov, ktorí ju na tieto akcie pozývajú.

Na tejto konferencii si dokonca príde prevziať cenu za posilnenie euroatlantických vzťahov. Pri preberaní ceny jej budú niektorí účastníci aj tlieskať. Zo slušnosti. Budú takí, ktorí sa zdržia. Všetci predsa vedia akých hrozných chýb sa táto politická celebrita dopustila. Taká významná konferencia si toto divadlo mohla odpustiť.